Oskár Čepan (1925–1992) patrí medzi najväčšie osobnosti slovenskej vedy a kultúry dvadsiateho storočia. Bol literárnym vedcom, výtvarným teoretikom a kritikom, výtvarníkom, archeológom a paleontológom. To, že sme si to doteraz nevšimli, nemá iný dôvod ako našu vlastnú nevšímavosť k skutočným osobnostiam. V literárnej vede (Kontúry naturizmu, 1977; Stimuly realizmu, 1984; Rázdelia romantizmu; Literárne bagately, 1971, 1992) bol tvorcom koncepcie pluralitných dejín slovenskej literatúry, zakázanej v čase neslobody, rovnako ako bolo tabuizované samotné slovo pluralita. Dnes tvorí pluralitná koncepcia základ uvažovania o dejinách slovenskej architektúry, výtvarného umenia, literatúry, divadla, filmu dvadsiateho storočia.
Vo výtvarnom umení bol Oskár Čepan už v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia autorom surrealistických koláží. V päťdesiatych rokoch tvoril abstraktné geometrické zápisníkové záznamy a od konca šesťdesiatych do konca osemdesiatych rokov intermediálne literáže (Obrazy Oskára Čepana, 2006). Bol teoretikom a diskusným partnerom bratislavských Konfrontácií, navštevoval od konca päťdesiatych rokov ich ateliéry, otváral im bytové a neskôr verejné výstavy doma a v zahraničí. Už v štyridsiatych rokoch písal Oskár Čepan o surrealistických obrazoch Giorgia de Chirica. V roku 1968 vydal priekopnícky výber textov Kazimíra S. Maleviča s kľúčovou štúdiou Malevičov suprematizmus. Publikoval štúdiu o neznámom rusko-slovenskom avantgardnom výtvarníkovi Sergejovi I. Šaršúnovi. Pripravil do tlače antológiu textov Vasilija Kandinského, ku ktorým napísal štúdiu Stupne Vasilija V. Kandinského. Rovnako pripravil do tlače veľký výber textov Od konštruktivizmu k produktivizimu. Tatlinova iniciatíva, do ktorej napísal text Pocta J. V. Tatlinovi. Na príprave týchto textov sa ako prekladateľka podielala manželka Naďa Čepanová. Ich vydanie bolo v čase začínajúcej pookupačnej normalizácie zastavené.
Rovnaký osud postihol Čepanove prvolezecké monografie o Mariánovi Čunderlíkovi a Rudolfovi Filovi. Čepanova interpretácia Rudolfa Filu medzi Erosom a Thanatosom korešponduje so súdobým konceptom Georgesa Batailla a Čunderlíkov kĺzavý prechod od figuratívneho umenia k abstrakcii chápal Čepan ako cestu, ktorej druhý smer vyznačovali túžby a výzvy telesného bytia. Už v roku 1964 sa vydal v úvahe o vzťahu slova a obrazu v textoch Ladislava Novomeského a fotografiách Martina Martinčeka po stopách Brancusiho, Pevsnera, Gabu, Dubufetta, Hartunga do nevidených a nevídaných priestorov nezbadaného sveta viditeľného a neviditeľného, ktorý práve vtedy objavoval vo svojej filozofii vnímania Maurice Merleau-Ponty. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa Oskár Čepan vďaka priateľstvu s Rudolfom Filom zúčastňoval s mladšími kolegami na jeho neverejných výstavných podujatiach na Strednej škole umeleckého priemyslu a Rudolfovi Filovi otvoril v roku 1988 prvú verejnú výstavu po takmer dvadsiatich rokoch.
Oskár Čepan bol spolu s výtvarníkmi Konfrontácií súčasťou mladej generácie, ktorá urobila v dejinách slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia základný rez. Slovenské výtvarné umenie sa vzpieralo od začiatku abstrakcii ako základnej línii moderného výtvarného umenia. Odmietlo ju v časoch Fullových a Galandových Súkromných listov, neprijalo ju ani za čias nadrealizmu a ideologicky ju tabuizovalo v časoch socialistického realizmu. Až v šesťdesiatych rokoch sa stala abstrakcia v najrozmanitejších podobách, formách a prejavoch súčasťou pohybu, v ktorom sa naplno presadil pluralitný princíp a slovenské výtvarné umenie sa stalo rovnocennou súčasťou aktuálneho pohybu európskeho a svetového výtvarného a vizuálneho umenia. Po auguste 1968 sa však stalo abstraktné umenie opäť na dvadsať rokov najostrakizovanejšou súčasťou slovenského výtvarného umenia.
Oskár Čepan stelesňuje v prvom rade odvahu mladých výtvarníkov z okruhu Konfrontácií, ale súbežne s nimi alebo v tesnom slede za nimi aj konceptualistov a predstaviteľov všetkých foriem performancie a kultúry prezencie. Svojím prístupom, korešpondujúcim s fenomenologickou filozofiou vnímania, prekročil horizont dobového uvažovania. Nikdy od svojho presvedčenia neustúpil, radšej sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pohyboval v neverejných nikách a priateľsky pomáhal mladším kolegyniam a kolegom – v tom spočíval étos jeho práce. Mal úžasnú vedeckú a kultúrnu intuíciu, preto je jeho teoretická práca stále podnetná a aktuálna. V roku 1976 sformuloval základný koncept autobiografickej archeologickej pamäte, ktorý sa uplatnil v takmer rovnakej formulácii o štvrťstoročie neskôr u Georgesa Didiho-Hubermana. Okrem toho mal výnimočnú vlastnosť – bol pripravený revidovať generáciami kanonizované, ale aj svoje vlastné ustálené názory. Stelesňoval asketickú podobu života v kultúre – radšej ostal v kultúrnom povedomí prítomný len latentne, ako by mal kvôli pohodliu a úspechu obetovať svoje presvedčenie.
Z tohto hľadiska je pomenovanie ceny pre mladého výtvarníka menom Oskára Čepana výnimočným činom výtvarného spoločenstva. Čepan v sebe spája odvahu, étos, presvedčenie, intuíciu a schopnosť revidovať ustálené názory. Sú to vlastnosti ojedinelé, hodné mladých nositeľov Ceny Oskára Čepana a jej trvalého kultivovania.
– Peter Zajac, júl 2014
