Oskár Čepan (1925–1992) patrí medzi najväčšie osobnosti slovenskej vedy a kultúry dvadsiateho storočia. Bol literárnym vedcom, výtvarným teoretikom a kritikom, výtvarníkom, archeológom a paleontológom. To, že sme si to doteraz nevšimli, nemá iný dôvod ako našu vlastnú nevšímavosť k skutočným osobnostiam. V literárnej vede (Kontúry naturizmu, 1977; Stimuly realizmu, 1984; Rázdelia romantizmu; Literárne bagately, 1971, 1992) bol tvorcom koncepcie pluralitných dejín slovenskej literatúry, zakázanej v čase neslobody, rovnako ako bolo tabuizované samotné slovo pluralita. Dnes tvorí pluralitná koncepcia základ uvažovania o dejinách slovenskej architektúry, výtvarného umenia, literatúry, divadla, filmu dvadsiateho storočia.

Vo výtvarnom umení bol Oskár Čepan už v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia autorom surrealistických koláží. V päťdesiatych rokoch tvoril abstraktné geometrické zápisníkové záznamy a od konca šesťdesiatych do konca osemdesiatych rokov intermediálne literáže (Obrazy Oskára Čepana, 2006). Bol teoretikom a diskusným partnerom bratislavských Konfrontácií, navštevoval od konca päťdesiatych rokov ich ateliéry, otváral im bytové a neskôr verejné výstavy doma a v zahraničí. Už v štyridsiatych rokoch písal Oskár Čepan o surrealistických obrazoch Giorgia de Chirica. V roku 1968 vydal priekopnícky výber textov Kazimíra S. Maleviča s kľúčovou štúdiou Malevičov suprematizmus. Publikoval štúdiu o neznámom rusko-slovenskom avantgardnom výtvarníkovi Sergejovi I. Šaršúnovi. Pripravil do tlače antológiu textov Vasilija Kandinského, ku ktorým napísal štúdiu Stupne Vasilija V. Kandinského. Rovnako pripravil do tlače veľký výber textov Od konštruktivizmu k produktivizimu. Tatlinova iniciatíva, do ktorej napísal text Pocta J. V. Tatlinovi. Na príprave týchto textov sa ako prekladateľka podielala manželka Naďa Čepanová. Ich vydanie bolo v čase začínajúcej pookupačnej normalizácie zastavené.

Rovnaký osud postihol Čepanove prvolezecké monografie o Mariánovi Čunderlíkovi a Rudolfovi Filovi. Čepanova interpretácia Rudolfa Filu medzi Erosom a Thanatosom korešponduje so súdobým konceptom Georgesa Batailla a Čunderlíkov kĺzavý prechod od figuratívneho umenia k abstrakcii chápal Čepan ako cestu, ktorej druhý smer vyznačovali túžby a výzvy telesného bytia. Už v roku 1964 sa vydal v úvahe o vzťahu slova a obrazu v textoch Ladislava Novomeského a fotografiách Martina Martinčeka po stopách Brancusiho, Pevsnera, Gabu, Dubufetta, Hartunga do nevidených a nevídaných priestorov nezbadaného sveta viditeľného a neviditeľného, ktorý práve vtedy objavoval vo svojej filozofii vnímania Maurice Merleau-Ponty. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa Oskár Čepan vďaka priateľstvu s Rudolfom Filom zúčastňoval s mladšími kolegami na jeho neverejných výstavných podujatiach na Strednej škole umeleckého priemyslu a Rudolfovi Filovi otvoril v roku 1988 prvú verejnú výstavu po takmer dvadsiatich rokoch.

Oskár Čepan bol spolu s výtvarníkmi Konfrontácií súčasťou mladej generácie, ktorá urobila v dejinách slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia základný rez. Slovenské výtvarné umenie sa vzpieralo od začiatku abstrakcii ako základnej línii moderného výtvarného umenia. Odmietlo ju v časoch Fullových a Galandových Súkromných listov, neprijalo ju ani za čias nadrealizmu a ideologicky ju tabuizovalo v časoch socialistického realizmu. Až v šesťdesiatych rokoch sa stala abstrakcia v najrozmanitejších podobách, formách a prejavoch súčasťou pohybu, v ktorom sa naplno presadil pluralitný princíp a slovenské výtvarné umenie sa stalo rovnocennou súčasťou aktuálneho pohybu európskeho a svetového výtvarného a vizuálneho umenia. Po auguste 1968 sa však stalo abstraktné umenie opäť na dvadsať rokov najostrakizovanejšou súčasťou slovenského výtvarného umenia.

Oskár Čepan stelesňuje v prvom rade odvahu mladých výtvarníkov z okruhu Konfrontácií, ale súbežne s nimi alebo v tesnom slede za nimi aj konceptualistov a predstaviteľov všetkých foriem performancie a kultúry prezencie. Svojím prístupom, korešpondujúcim s fenomenologickou filozofiou vnímania, prekročil horizont dobového uvažovania. Nikdy od svojho presvedčenia neustúpil, radšej sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch pohyboval v neverejných nikách a priateľsky pomáhal mladším kolegyniam a kolegom – v tom spočíval étos jeho práce. Mal úžasnú vedeckú a kultúrnu intuíciu, preto je jeho teoretická práca stále podnetná a aktuálna. V roku 1976 sformuloval základný koncept autobiografickej archeologickej pamäte, ktorý sa uplatnil v takmer rovnakej formulácii o štvrťstoročie neskôr u Georgesa Didiho-Hubermana. Okrem toho mal výnimočnú vlastnosť – bol pripravený revidovať generáciami kanonizované, ale aj svoje vlastné ustálené názory. Stelesňoval asketickú podobu života v kultúre – radšej ostal v kultúrnom povedomí prítomný len latentne, ako by mal kvôli pohodliu a úspechu obetovať svoje presvedčenie.

Z tohto hľadiska je pomenovanie ceny pre mladého výtvarníka menom Oskára Čepana výnimočným činom výtvarného spoločenstva. Čepan v sebe spája odvahu, étos, presvedčenie, intuíciu a schopnosť revidovať ustálené názory. Sú to vlastnosti ojedinelé, hodné mladých nositeľov Ceny Oskára Čepana a jej trvalého kultivovania.

– Peter Zajac, júl 2014

Cena Oskára Čepana je určená vizuálnym umelcom a umelkyniam do 35 rokov, patrí do siete prestížnych súťaží YVAA a na Slovensku ju realizuje Nadácia – Centrum pre súčasné umenie.

Súťaž vznikla v roku 1996 z iniciatívy Wendy W. Luers, prezidentky Nadácie otvorenej spoločnosti (Civil Society Foundation, USA), ako paralela k českej Cene Jindřicha Chalupeckého. Súťaž od svojho vzniku prešla viacerými premenami a jej podobu formovali inštitúcie, ktoré ju dodnes organizovali: Slovenská národná galéria (1996), Vysoká škola výtvarných umení (1997–1998), Contemporary Art Agency – international (1999–2000), Nadácia – Centrum súčasného umenia (2001 – dodnes).

Od roku 2002 je Cena Oskára Čepana súčasťou medzinárodnej siete identických súťaží YVAA – Young Visual Artists Awards, organizovaných v krajinách stredovýchodnej Európy, kam patria Cena Jindřicha Chalupeckého (CZ), Cena Radoslava Putara (HR), Cena Dimitrija Bašičevića Mangelosa (RS), Denes Award (MKD), Artist of Tomorrow Award (KS), Zvono Award (BIH), The OHO Group Award (SLO), Ardhje Award (ALB) a Baza Award (BG).

Účasť v súťaži nie je obmedzená konkrétnym výtvarným médiom a vzťahuje sa na výstupy v ľubovoľnej oblasti súčasného výtvarného umenia i s autorskými presahmi do iných umeleckých oblastí. Od roku 2003 je súťaž finančne podporovaná Ministerstvom kultúry SR.